|
|
Priznám sa
dobrovoľne, Conan nie je mojím obľúbeným typom fantasy hrdinu. Osobne
bližší sú mi neurotickí,
neduživí a osobnými traumami sužovaní mágovia ako Raistlin
Majere (Dragonlance), Mrakoplaš
(Zerneplocha), či temný elf Drizzt
do Urden (Fogotten realms). Conanova vitalita, úspechy
u žien a charizma
moje závistlivé vnútorné dieťa priveľmi vytáčajú, než aby som si jeho dobrodružstvá v klude vychutnal.
V pubertálnom
veku som čítal fantasy rovnako
rád ako porno. Keď sa dnes v rámci freudovskej teórie pokúsim o obrannú neurotickú reakciu návratom do adolescentného veku, zaberá už len porno. Aj to iba niekedy. Všetky
kedysi obľúbené fantasy
série som postupne prestal čítať - zunovali sa, sú
príšerne napísané, väčšina z nich preteká patetizmom, neoriginalitou námetu
(čítať po 256-ty krát
o záchrane sveta
skupinkou hrdinov pred zlým
mágom nie je práve vrcholom zábavy), plytkosťou postáv, primitívnymi dialógmi, naivnými opismi bojov od ľudí, ktorí nikdy v živote
nebojovali atď. Baví ma už
len Zemeplocha a cyklus Nekroskop, lebo je
úchylný.
Po knihe od
Druhou vecou, ktorú som po niekoľkých
stránkach čítania postrehol, bola skutočnosť, že sa nerehocem nad štylistikou a trápnosťou textu, ako sa mi to stáva pri nových Dragonlance. Polákov Conan
je písaný normálne, nepreteká patetizmom ani blbými pokusmi o kvetnatosť, či
otravnou snahou hrať sa na Tolkiena. Atmosférou textu aj ľahkými náznakmi rozprávkových motívo
Vďaka tomu som zvládol zopár
úvodných stránok
a dostal sa do deja. Tento postupne pritvrdzuje. A stáva sa čoraz temnejším.
Rozprávkové motívy ustúpia do úzadia pred nástupom lovecraftovských
tém, ktoré sú zapracované bravúrne. Lovecraft mal k Robertovi Howardovi (autor pôvodného Conana), vždy blízko, a to tak v osobnej, ako aj
v literárnej rovine. Niektoré Howardove poviedky nesú výrazné lovecraftovské znaky a inšpiráciu.
Čudujem sa, že do Conanovho sveta vniesol Lovecrafta
takto výrazne až Polák. Je to nádhera. Sú tu všetky Lovecraftove
špeciality - číhajúci Prastarí, Cthulhu v meste R'lyeh, milióny rokov staré chodby a labyrinty s monumentálnymi stavbami, nepochopiteľná
architektúra, zakrivenia priestoru, shoggoti, motív hrozivých snov...
Jednoducho všetko, čo robí Lovecrafta Lovecraftom.
Väčšina týchto motívov je do deja zakomponovaná obratne a nerušivo, niekedy s prekvapivou invenciou (prípad Mi-Go). Pri niektorých
(súboj s dagonmi), mi
to trochu zaškrípalo, lebo sa narušila kompaktnosť fantasy rozprávania a prekročilo sa kamsi do oblasti sci-fi. Tento trend, dobre známy napríklad už z Wizardry 7 alebo aktuálne Sacred 2, vo fantasy prežíva dlho, niekomu sedí, inému nie. Mňa
v podstate pobavil (pripomínalo
to poctu Verneovi), no nenadchol.
V knihe sa, našťastie, vyskytuje len občasne,
nepreháňa sa to s ním.
Drvivú väčšinu deja tvorí čistokrvné
temné a krvavé fantasy, čítanie ktorého vám pripomenie chvíle
radosti a šťastia pri
rozsekávaní nepriateľov barbarovou sekerou v Diablo II. Prostredia,
ktorými Conan
v knihe prejde, naozaj pripomínajú túto hru a vyvolávajú čosi z jej atmosféry. Podzemné
kobky, púšť, džungľa, ruiny
starobylého mesta Starých, finále v krajine mrazu a ľadu.
Text sa mi páčil aj preto, že je pomerne realistický (pokiaľ to vo fantasy ide), opisy bojov nie sú
smiešne, sem - tam sa pritrafí nejaká súlož, ktorá tiež
nepôsobí ako od typického
fantasy spisovateľa, tj. od človeka,
pre ktorého bolo vrcholom sexuálneho
života, keď svoju Vyvolenú správne tolkiensky chytil za ruku a vo
vetre sa im preplietli vlasy.
Dej nejako výrazne nevybočuje z fantasy kontúr,
no pri Conanovi to až tak
nevadí, podstata zábavy je v tomto prípade inde. Napriek tomu v ňom prekvapia niektoré
zvraty, vtipné vsuvky, či úroveň dialógov. Zaujímavé je tiež používanie okultných motívov, opisy pôsobenia mágie, démonov a pod. Niektoré motívy zas pripomínajú inšpiráciu jungiánskou psychológiou a zostup do čoraz hlbších úrovní nevedomia. Polák sa v týchto oblastiach zjavne vyzná a dobre
orientuje.
Za posledné obdobie som sa
neprinútil dočítať žiadnu fantasy knihu. Polákovho Conana som však s radosťou zhltol, čo svedčí o jeho kvalitách. Tie sú podľa
mňa vyššie, než u drvivej väčšiny importovanej pôvodnej anglo-saskej fantasy literatúry. Ocenil som hlavne dobrý štýl písania, esenciu temnej fantasy, rýchly spád deja, primeranú brutalitu
a dobré, nenásilné skĺbenie Conanovho
sveta s Lovecraftovými
motívmi.